SaS je od začiatku (povedzme od začiatku volebného obdobia) proti Eurovalu. Má svoje stanovisko, svoj názor podložený argumentmi, vysvetľuje ho a logicky teda Euroval nemôže nikdy podporiť. Toto odmietavé stanovisko naviac trvalo prezentuje – ako v médiách, tak i v parlamente a vo vláde.
A čo na to koaliční partneri? Pripadá mi to, akoby mali SaS na posmech a vôbec si nepripúšťali, že by takáto (mladá) politická strana mohla mať svoj vlastný názor a stáť si za ním. Nuž, niečo také asi v politike dosiaľ nepoznali. Jedna reakcia za všetky – spomenul ju Richard Sulík na svojom blogu, keď odpoveďou Ivana Mikloša na stanovisko, že SaS nebude hlasovať za Euroval, bolo: „Ale budete...“. Pamätám si, ako som niekoľkokrát videl rozhovory s politológmi, ktorí tvrdili, že SaS nakoniec zmení názor a bude hlasovať za Euroval. No ak také niečo povie politológ, tak buď je to zlý politológ, alebo už v tejto spoločnosti nikto neverí, že niekto môže mať vlastný názor, stáť si za ním a nepredať ho. Ale späť ku koaličným partnerom – čo robili pani premiérka a pán minister financií? Chodili na rokovania o Eurovale do Bruselu. Chodili a rokovali, koľko dáme do Eurovalu. Asi brali Euroval ako hotovú vec – keď už ho raz experti v Bruseli vymysleli, tak to určite bude to najlepšie, čo Európa dokáže vymyslieť. To, že jedna z koaličných strán má s Eurovalom problém, bolo zrejme to posledné, čo ich zaujímalo. Čas plynul ďalej a začalo sa ukazovať, že postoj SaS je pevnejší, než si ostatní mysleli. Najskloňovanejším slovom v tomto období bola diskusia. Všetci chceli diskutovať a navzájom sa presviedčať o svojich postojoch a názoroch. Lídri koalície si asi ani v tomto bode ešte nepripúšťali, že by SaS zotrvala na svojom odmietavom postoji. Po prediskutovaní ostalo všetko po starom. Vlastne nie všetko. Koaliční partneri si zrejme uvedomili, že SaS nepresvedčia rozumnou diskusiou, a tak sa začali objavovať stále tvrdšie výrazy ako kríza v koalícií, nedôvera či pád vlády. Kričalo sa, kričalo, no ani to na SaS nezaberalo. V tomto bode zostávalo koaličným partnerom už iba jediné, aby si od SaS vynútili svoje – spojiť hlasovanie o Eurovale s hlasovaním o dôvere vlády. A tým sa dostávame do súčasnosti, kedy sa toto riešenie začína skloňovať čoraz viac a možno sa ho nakoniec aj dočkáme.
Ja sa pýtam: je toto normálne? Namiesto toho, aby tí, ktorí podporujú Euroval, predkladali nejaké rozumné argumenty, prečo sú za a diskutovali, oni sa začnú vyhrážať pádom vlády a kričia, akí sú tí, ktorí majú jednoznačný a nemenný názor (podložený argumentmi) zradcovia, rozbíjači vlády, urýchlovači návratu ficovlády apod. Toto je zrejme demokracia v podaní SDKÚ, KDH a Most-u. Ak máš iný názor, buď ho zmeníš, lebo to chceme, alebo na teba zaútočíme všetkým čo máme. Vrcholom je, keď si vypočujem obhajobu Eurovalu slovami: „Ak ho neschválime, čaká nás hanba a plač.“ Toto je jediná argumentácia proti 16-stranovej odbornej brožúre odmietajúcej Euroval? Pošlime naše miliardy eur Grékom, Talianom, Španielom, nech môžu naďalej rozhadzovať, lebo sa im nechce práve teraz šetriť. Inak nás čaká strašná hanba. Ja som chápavý človek, ale nad niečím takým mi zostáva rozum stáť.
Na záver ešte jedna poznámka, ako povedal aj predseda poslaneckého klubu SaS Jozef Kollár: ak v našom parlamente Euroval neprejde, tak si bruselskí politici zmenia pravidlá (ako to robia vždy) a schvália ho aj tak, bez účasti Slovenska. Tak načo ten cirkus, páni demokrati?!